Moja návštěva Zóny
Vydáno 28. 11. 2012 (12673 přečtení)
Počas mojej
týždňovej návštevy Kyjeva som sa rozhodol aj pre výlet do
Černobyľu. Zájazd som si vopred objednal v agentúre, ktorá
následne zabezpečila sprievodcu z vládnych radov a vybavila všetky
povolenia.
Ja osobne som si rezervoval exkurziu cez webové stránky
http://tour2chernobyl.com/
(za osobu sa platilo 130 euro alebo 170 dolárov). Bolo však treba
vopred uhradiť zálohu 50euro alebo dolárov za osobu. Kto chcel,
mohol si ešte za príplatok 10 dolárov požičať Geiger meter.
Registrácia sa
začala o 8:30 pred hotelom Kozacky na Námestí nezávislosti.
Skontrolovali sa pasy, zoznam návštevníkov a doplatil sa zvyšok
platby.
Naša skupina sa
skladala z 22 ľudí z rôznych krajín sveta - Kanada, Nemecko,
Fínsko, CZ, SK, US, Japonsko. Tento počet bol údajne podpriemerný,
väčšinou majú skupiny 30 a viac ľudí, občas sa dokonca
zíde aj skupina o 100 ľuďoch.
O 9:00 sa
odchádzalo, či už boli všetci na palube autobusu alebo nie. Dvaja
prihlásení Poliaci neprišli a tak sme vyrazili bez nich. Pravidlá
boli jasne dané, na nikoho sa nečakalo.
Po nástupe do
autobusu sa nám predstavil náš sprievodca Maxim. Oznámil nám, že
cesta bude trvať cca 2,5 hodiny a medzitým si pozrieme
dokument o celej katastrofe (vidieť ho môžete tu
http://www.youtube.com/watch?v=FdMLFJJyWnM).
Maxim bol jeden zo skúsenejších sprievodcov, prezradil nám, že
zónu navštevuje aj 15 krát do mesiaca.
Cesta ubehla bez
problémov, šofér veru starý Neoplan nešetril a s ničím sa
neobťažoval. Okolo 11 sme dorazili k prvej kontrole – brána
do 30km zakázanej zóny. Fotiť bránu, budovy a vojakov bolo
zakázané (ale nie nemožné).
Do autobusu nastúpil
vojak ozbrojený samopalom a kontroloval pasy a povolenia. Jeden
zo štyroch Fínov nebol na zozname osôb s povolením a tak sme
čakali čo bude. Maxim odišiel aj s vojakom z autobusu
a o pár minút sa vrátil. Všetko sa nejakým spôsobom
vyriešilo a mohli sme všetci pokračovať v ceste.
Po kontrole sme
smerovali k našej prvej zastávke – do kancelárie agentúry v
meste Černobyľ. Cestou k nej nám Maxim ukazoval rôzne opustené
budovy a rozprával o tom, ako bola cesta a jej okolie
dekontaminované. Ako sa odvážala kontaminovaná hlina, pokladali
sa nové vrstvy asfaltu, sadili nové stromy...
Tiež nám
prezradil, že hlavné prvky kontaminácie v zóne spôsobuje
cézium, stroncium a plutónium. Polčas premeny (half life)
cézia a stroncia je asi 30 rokov, polčas premeny plutónia je
24 000 rokov.
Čas nám ubiehal
a dostali sme sa až ku kanceláriám. Tu sa nám dostalo
krátkeho školenia o tom čo sa v zóne smie a čo
nie (školenie je zachytené na videu
https://www.youtube.com/watch?v=LmJeT-3CXNM).
Takže: Vonku na
otvorených priestranstvách sa nesmie jesť, piť, fajčiť, dotýkať
predmetov, nesmie sa nič položiť na zem, nesmie sa sadať na zem,
nesmie sa opustiť skupina, chodiť sa môže len po asfalte atď. Ak
sa akýkoľvek predmet kontaminuje, napríklad kontaktom s rastlinami
alebo kovom, musí sa nechať na kontrolných stanoviskách (či už
sú to nohavice, topánky, fotoaparát alebo iné veci...). V okolí
10km od elektrárne sú povinné dlhé rukávy a to bez ohľadu
na horúčavy.
Naša ďalšia
zastávka bola v obchode v meste Černobyľ – tu sme si
mohli nakúpiť vodu, suveníry a rôzne drobnosti. A vyrazili
sme do centra zóny.
Kontrola pred
vstupom do 10km zóny bola miernejšia, doklady už nikto
nevyžadoval... Zdvihnutá závora znamenala voľný vjazd.
Autobus si to šinul
nemalou rýchlosťou, kontaminovaná príroda ubiehala za oknom až
kým sme sa nedostali na miesto s výhľadom na všetkých 6
reaktorov.
Autobus zastavil
a my sme mohli vystúpiť. Slnko nás nešetrilo a Geiger
metre sa prvýkrát rozpípali. Boli tu trochu vyššie hladiny
kontaminácie ako obvykle, ale nič čo by dlhodobo uškodilo.
Opustené a rozostavané reaktory boli jedinými svedkami, ktorí nám
v tento slnečný májový deň pripomínali tú hroznú katastrofu.
Po približne 10
minútach sme vyrazili smerom k sarkofágu a reaktoru č.
4. Cestou k nemu bolo zakázané fotiť okolie elektrárne.
Autobus nás
vyklopil na jednom konkrétnom mieste (mimochodom všetky fotky majú
GPS súradnice v EXIFe, tak si môžete určiť ich presnú
polohu), približne 200 metrov od reaktoru č. 4. Fotiť sa smel len
reaktor, jeho okolie už nie.
Okolo nás sme mohli
pozorovať práce na novom sarkofágu, ktorý má zakryť celý 3.
a 4. reaktor. V budúcnosti nám teda úplne zmizne z očí.
Keď sme si všetko
do sýtosti nafotili, autobus nás odviezol do Červeného lesa.
Názov dostal po tom, ako ho rádioaktívny mrak úplne zničil
a dostal červený nádych. Dnes už nič nenaznačuje predošlú
katastrofu, les je plný zelene a spievajúcich vtákov.
Naša cesta potom viedla
do mesta Pripjať. Mesto je ohradené plotom a vchody strážia
vojaci. My sme však mali všetky povolenia a tak sme mohli bez
problémov vstúpiť.
Autobus nás vysadil
v blízkosti bazéna a presunul sa bez nás na hlavné
námestie. My sme tak dostali možnosť poprechádzať sa priamo
v uliciach voľakedy 50 000-ového mesta.
Vstup do budov je
v dnešných dňoch už zakázaný vládou – budovy sú vo
veľmi dezolátnom stave a hrozí nebezpečenstvo kolapsu. Maxim
sa domnieva, že ďalší zákaz bude nasledovať v zábavnom
parku, kde ruský kolotoč už prehráva boj s časom... My sme
ešte mali možnosť vidieť ho na vlastné oči.
V meste Pripjať
je prekvapivo nízka hladina kontaminácie – celé mesto bolo totiž
vyčistené a dekontaminované. Sovietska vláda plánovala, že
Pripjať bude slúžiť aj v budúcnosti a tak bola
kontaminovaná hlina poodvážaná nevedno kam a mesto dôkladne
vyčistené vodou.
Avšak nájdu sa
v Pripjati aj miesta s extrémne vysokou kontamináciou
(hlavne v okolí zábavného parku). Na týchto miestach
pristávali armádne vrtuľníky keď bojovali v počiatočných
hodinách s neviditeľným nepriateľom. Lietali nad reaktorom
a zhadzovali do neho piesok, neskôr olovo. Po niekoľkých
minútach museli pristávať a dávať si prestávky
a pristávali práve v zábavnom parku. Na týchto miestach
Geiger metre ukazovali 8mikro Sv/h.
Celé mesto teraz
zarastá zeleňou a miestami len ťažko nachádzame cestu, po
ktorej sa voľakedy bezstarostne prechádzali ľudia. Od bazénu sme
vykročili smerom na hlavné námestie. Myslím, že pár fotiek
poslúži lepšie ako tisíc slov…
Tu na nás čakal
autobus, ktorý nás okolo reaktoru č. 4 odviezol do jedálne, kde
na nás čakal výdatný obed – ale pod podmienkou, že sme sa
niekde nekontaminovali. Čakala nás teda kontrola - ruky sa položili
po stranách určitého zariadenia a to skontrolovalo úroveň
kontaminácie... chvíľka napätia, svetlo sa rozsvietilo na
zeleno a malá bránka sa otvorila. Prešli sme všetci.
V jedálni sme
dostali boršč, šalát, mäso, posúchy, závin. Neviem odkiaľ
mali ingrediencie, ale všetko chutilo ako malo. Po obede sme mali
možnosť zhliadnuť sumce v neďalekej rieke, ktoré (vďaka
absencii rybárov) dorastajú do ozrutných rozmerov. Boli skutočne
obrovské a my sme im ešte prilepšili zvyškami chleba
z obeda.
Naša návšteva
zóny sa chýlila ku koncu a tak sme sa poberali naspäť.
Ďalšia kontrola hladiny kontaminácie na náš čakala pri odchode
z 10km zóny. V Černobyle sme sa ešte krátko zastavili, aby
nám Maxim ukázal stroje, ktoré boli použité počas havárie.
Podotýkam, že išlo o skutočné stroje, žiadne makety. Ešte
rýchly pohľad na zoznam všetkých zničených a evakuovaných
dedín po katastrofe (zoznam bol veľmi dlhý, odhadom cca 100 dedín)
a už sme boli na hranici 30km zóny. Posledná kontrola hladiny
kontaminácie a boli sme vonku...
Poznámka:
Všetky
údaje a hodnoty uvedené v článku sú dodané priamo našimsprievodcom. Ak sa v článku vyskytujú nejaké nezrovnalosti, tak
sú pravdepodobne spôsobené jazykovou bariérou – angličtinatotiž nebola silnou stránkou nášho sprievodcu.
Za
prípadné chyby sa ospravedlňujem.
Fotogaléria k výletu
je tu:
https://picasaweb.google.com/110289016469735578640/MojaNavstevaZony#
Krátke videá:
Pípanie Geiger
metra - https://www.youtube.com/watch?v=3Zd9lhDkki0
Prechádzka v
Pripjati - https://www.youtube.com/watch?v=jKFQbFtebnE
28.11.2012 Faitheater |