Tento príbeh sa odohral pred pár rokmi počas vianočných sviatkov.
Celé sa to začalo tým, že som bol pozvaný na akúsi ministretávku so
spolužiakmi zo strednej školy. Bol som na sviatky doma, takže som na to
pristúpil. Stretnutie sa malo konať v jednom bare v centre mesta a tak
som sa dohodol s bývalou spolužiačkou, že sa po ňu stavím autom, aby nemusela
v tej zime prechádzať peši celé mesto.
Pred tým než začnem so samotným zážitkom, musím najskôr objasniť, aké
geografické a spoločenské pomery vládnu v Liptovskom Mikuláši, pretože
je to dôležité na vykreslenie celkovej atmosféry. Liptov je kraj, ktorý
sa nachádza v úctyhodnej nadmorskej výške a navyše je obklopený Tatrami.
Zo západu Západnými, zo severu Vysokými a z juhu Nízkymi Tatrami. V zime
rozhodne nemáme s nedostatkom snehu problémy a nie je žiadnou raritou,
že okolo cesty sú snehové záveje, vysoké aj vyše metra. Počas týchto sviatkov
sa 35tisícové mesto zvykne zdvojnásobiť a niekedy aj strojnásobiť. Prevažnú
časť v tomto období tvoria turisti. Väčšinou sú to prachatí Rusi, ktorí
si prišli za svoje doláre zalyžovať, prípadne Poliaci, ktorí ku nám chodia
s výhradne jedným cieľom. Je to samozrejme nadmerná degustácia všetkého,
čo tečie a obsahuje alkohol, pretože v ich domovine je to niekoľkonásobne
drahšie. Ďalej sa tu mihne občas nejaký Čech, Rakušák a občas Holanďan.
Úplne špecifickou skupinou sú ale Bratislavčania, nazývaní tiež ľudovo
Bláááváááci. Nič osobné proti nim nemám a dokonca mám v Bratislave aj veľa
známych a sú to normálni ľudia, s ktorými sa dá parádne pokecať. Neviem,
či je to zámer, ale naše hlavné mesto k nám vysiela inú skupinu, ktorá
by sa celkom spokojne mohla označovať ako zmrdi. Teda tých je prevažná
väčšina a tak sa medzi nimi slušný človek ľahko stratí.
Čo sa teda stalo toho osudného večera? Prišiel som pred blok, kde bývala
kámoška. Keď nastúpila, naštartoval som a vydal sa vpred zasneženej ulici.
Bolo to medzi panelákmi a cesta bola odhrnutá, široká zhruba 2,5-3 metre
(presne na jedno auto) a dlhá okolo 200 metrov, pričom na každej strane
bol aspoň trištvrte metrový snehový závej. Už som bol pomaly na konci ulice,
keď v tom sa na druhej strane oproti mne objavila Felícia kombi s bratislavskou
ŠPZ. Povedal som si, že ja rozhodne nebudem vycúvávať skoro celú ulicu
tak som mu blikol (asi som si naivne myslel, že pre neho bude cúvať tých
10 metrov jednoduchšie a logickejšie) a pokračoval oproti nemu. Vyzeralo,
že pochopil a dal sa na ústup. Prešiel som teda okolo neho a v tom to začalo.
Zmrd sa zrejme cítil nedocenený, že moja Xantia nedala prednosť jeho majestátnej
zhnitej Filcke a začal trúbiť ako Vajnorská
dychovka. V spätnom zrkadle som ešte videl, ako potom vybehol z auta
a poskakoval tam v štýle indiánskeho tanca.
Aké bolo ale moje prekvapenie, keď sa zmrd otočil a zrazu som ho mal
za sebou. Stálo mu to zrejme za to, lebo ma nasledoval zhruba 3 kilometre
a zastavil na tom istom parkovisku. Z Feldy vyskočila figúrka zhruba o
pol hlavy menšia ako ja, s mastnými vlasmi, že aj Jarek Nohavica by skolaboval
od závisti a hnala sa ku mne. Zmrd začal mlátiť na dvere a lomcovať s kľučkou.
Otvoril som teda sám aby mi nič nepokazil. Hneď na to spustil so smrdutým
dychom a bratislavským prízvukom: “Jazdi si po svojich vlastných českých
cestách ty k...“ Narážal zrejme na to, že v tej dobe som žil v ČR a
mal som na aute třebíčske značky. Moja prvá otázka smerovala samozrejme
na to, kedy sme si potykali. Občas mám fakt okno, ale s takýmto zmrdom
by som si netykal ani vo sne. Potom som sa mu snažil veľmi slušne objasniť,
že cesta nie je majetkom ani jeho, ani mojím, ale patrí obci a keďže nie
som vlastníkom žiadnej komunikácie musím sa teda pohybovať práve po obecných
a štátnych cestách. To zmrda ešte viac rozčúlilo a začal vrieskať: „Daj
si pozor, aby ti tu ľudia nerozbili hubu“ To ma celkom pobavilo, lebo
z vlastnej skúsenosti viem, že miestne obyvateľstvo trpí oveľa väčšou averziou
voči bratislavskému etniku ako voči hocikomu inému. Následne som mu túto
moju myšlienku prezentoval a upozornil ho, že s tými blaváckymi ŠPZtkami
by sa mal báť práve on o svoju držku. Táto hláška ho vybudila ešte k lepším
výkonom a od tej doby som od neho počúval len trápne vulgarizmy. Každý
má svoje hranice a ja nie som iný, takže ma to po chvíli nasralo do nepríčetnosti
a agresívne som vystúpil z auta. Na to sa zmrd pobral, zrejme v obave o
svoje zdravie, ku svojmu autu a zmyzol ako para nad hrncom. Výsledkom toho
bolo, že som mal celý večer skazenú náladu, ale aspoň som si gratuloval,
že sa mi nepodarilo klesnúť na jeho úroveň a nezačať mu sproste nadávať.
A navyše som mal dobrý pocit, že som zranil krehké zmrdove ego.
Skôr ako sa do mňa niekto navezie, by som chcel napísať len toľko: Verím,
že v Bratislave žije kopa normálnych a milých ľudí, ktorí za svojich súkmeňovcov
rozhodne nemôžu. Ale prosím Vás ak je to vo Vašich silách, neposielajte
nám už tieto indivíduá, čo si o sebe myslia, že im patrí celé Slovensko!
27.08.2007 Lucius