Asi každý kto nemá v hlave totálny klystír sa čas od času pozrie
okolo seba a pokrúti hlavou nad svojimi spoluobčanmi. Koniec koncov, kritika
všade a všetkého nie je taká zriedkavá ani tu.
Nájdu sa však aj jedinci,
ktorí strávili 2 týždne mimo Slovensko/Česko a už idú učiť o tom, že taká
debilita ako je k videniu u nás inde nejestvuje prípadne začnú podhadzovať
revolučné myšlienky, ktoré pobrali z tej zeme zasľúbenej kde práve sú.
(a všetko slovenské či české je automatický na *doplň vhodné slovo*)
Tak som sa dnes rozhodol, že miesto brýzgania na českú a slovenskú obyčaj
si spravíme drobné porovnanie so zahraničím resp. pozrieme sa na to či
hlúposť naozaj zastavila na našich hraniciach a či iní majú v riekach med
a mlieko. To všetko samozrejme v duchu multikulturálnom ako nás to velikáni
našej doby učia. A kamže sa to dnes pozrieme? Nikde bližšie ako do zeme
vychádzajúceho slnka – Japonska.
Možno sa pýtate prečo práve táto krajina čo sa s nami dá porovnať snáď
najhoršie. Nuž dôvod je prostý, s inými krajmi nemám dostatočné praktické
skúsenosti. Na prvý pohľad sa môže zdať, že v Japonsku je všetko vo skvelom
poriadku. Pracovná morálka a organizácia, ktorá je mokrým snom každého
manažéra. Veď ste zrejme aj sami videli tie fotky po minuloročnej katastrofe
a ako sa s tým národ japonský vyrovnal. Polámané diaľnice do mesiaca zase
žiarili ako zo škatuľky, trosky domov upratané a po nepleche ani chýru
ani slychu. Nejeden našinec vtedy uronil slzu za tie naše cesty, ktoré
sa ani po dekádach rokov a miliardových investíciách akosi nechcú dokončiť.
A kde tento rozdiel pramení? Presne tak, je to v náture ľudí. Zatiaľ čo
u nás je cestár lenivý a neposlušný to taký japonský kmitá ako včelička
a ešte je aj rád. Nasadenie týchto ľudí je vskutku obdivuhodné a to vo
všetkých oblastiach. Žiaci sa pilne učia, často aj nad rámec svojich povinností,
čítajú odborné články, ktoré potom prezentujú na spoločných seminároch
a nadobudnuté poznatky využijú vo svojich výskumných prácach. Chceme teda
aj my tento idylický model kde každý berie svoje poslanie ako božskú povinnosť?
Odpoveď je prostá: NIE. Za celou touto maškarádou sa totiž skrýva kopa
neefektívností, nelogickostí, buzerácie a fašizmu. Japonci sú vo všetkom
takí precízni len preto, že ináč by sa im celý ten bordel zosypal ako domček
z kariet.
Ak ste sa niekedy sťažovali na byrokraciu tak by som Vám prijal aby
ste si vybavili mobilný paušál v Japonsku. Celá procedúra zahŕňa návštevu
asi 10 000 rôznych úradov a to všetko sa násobí návštevami kadejakých imigračných
inštitúcii, ktoré Vám dajú nič nehovoriaci papier, bez ktorého to ale bohužiaľ
nejde. A keďže každý berie svoju prácu smrteľne vážne nech Vás ani nenapadne
niečo opomenúť. Nevyplnili ste aký je Váš vzťah s hlavou domácnosti, v
ktorej pobývate? (napríklad z toho nevídaného dôvodu, že ste hlavou domácnosti
Vy sám) Papier sa Vám s veľkou slávou vráti a nebude vybavený dokiaľ všetko
nie je v poriadku. Získali ste víza na dlhodobý pobyt v krajine, ale chceli
by ste ísť na Vianoce domov? Hor sa teda na úrady – na jeden kúpiť kolok
a na druhý aby Vám dali do pasu maličkú známku, že máte povolený opätovný
vstup do krajiny, celé Vás to vyjde iba na 50? pretože v Japonsku je úplne
logické, že ak odídete z krajiny na 2 týždne (alebo len jediný deň) bez
povolenia dobrovoľne sa tak vzdáte svojich víz vystavených na niekoľko
rokov bez možnosti rozumného obnovenia. Práca pre štát je však samostatná
kapitola každej krajiny poďme sa pozrieť ako vyzerá bežná práca obyčajného
človeka. A tu to začína byť skutočne zaujímavé. Ak sa chcete zapojiť do
miestneho pracovného procesu zabudnite na všetku logiku a pripravte sa
na to, že budete ešte väčšia guma ako naši vojaci. Na nič sa nepýtať, nič
nekritizovať iba konať. Ak teda vedenie rozhodne, že treba zvýšiť bezpečnosť
ľudí a plynulosť pohybu vezme sa na to sada kritérií, ktoré treba naplniť
a taktiež sadu ľudí, ktorí na ne patrične dohliadnu. Tak sa Vám stane,
že idete na cyklovýlet uprostred ničoho kde živý človek vstúpil naposledy
v 1964-tom. A na tomto bohom opustenom mieste je na chodníku báger, ktorý
robí akýsi výkop. (podotýkam, že nie na vozovke, ale skutočne na chodníku)
Zloženie ľudí, ktorí sa na tejto činnosti podieľajú:
· operátor bágru 1ks
· organizátori dopravy na chodníku, ktorí ukazujú červenými tyčami,
že máte obísť báger: 2ks (jeden pred ním a druhý za ním)
· človek, ktorý stoji pri ceste a drží dopravnú značku, ktorá oznamuje,
že prebiehajú cestné práce: 1ks v každom smere. (správne, on tu dopravnú
značku naozaj len drží. Tento lukratívny job dostal po tom čo na 5 hodinovom
pohovore porazil oceľovú tyč a briezku)
· organizátori dopravy stojaci pri priľahlých vjazdoch či výjazdoch
– premenlivo podľa náročnosti situácie
Celkové nároky na vykopanie jednej jamy tak činia 5 a viac ľudí + armáda
tých, ktorí celé toto divadlo organizujú. Zdá sa Vám to neefektívne alebo
priam zbytočné? Im nie, tak im bolo povedané a tak bude vykonané. A všetci
berú to čo robia až priveľmi vážne (oblečení v plnej rovnošate a keď je
vonku 25 stupňov a navyše svieti slnko). A takto si odpracujú svojich 15
hodín denne a ani sa nepýtajú či to nie je pridlho. Iný príklad by mohol
byť, že chcete ísť do fitka. Trochu prefiltrovať hlavu a zabudnúť na tú
debilitu okolo seba. Nuž príde k Vám vrátnik a s úsmevom Vám oznámi, že
v šlapkách nesmiete vstúpiť. Na otázku prečo odpovedá: „Lebo je to v pravidlách“.
Ak sa spýtate na čom je toto pravidlo postavené nedostanete odpoveď, pravidlá
sa totiž dodržujú a nie spochybňujú. Po zložitom výskume sa dopátrate k
tomu, že nasúvaciu obuv nemožno mať kôli tomu, že nemá upevnenú pätu (!).
Takže ak nie je problém s pätou vyhrali ste. Čo to znamená vo praxi? Vyzujte
si šlapky bez upevnenej päty a vstup máte voľný. Čo robiť s bosým človekom
totižto nie je ošetrené rádom. A takto by som mohol ísť do nekonečna. Generálne
platí, že v Japonsku sa nestávate zamestnancom ale otrokom spoločnosti
a nedaj boh aby ste vzniesli nejakú konštruktívnu kritiku. Buzerácia aj
za tie najväčšie detaily je na dennom poriadku a ešte sa Vám to aj bude
páčiť. Pretože v piatok je deň hlúpych ponožiek, keď sa všetci odviažete
a vezmete si k saku zelené ponožky! Trikrát hurá pre to uvoľnenie atmosféry!
A potom sa čudujte, že majú takú vysokú mieru samovrážd. Buďme teda, bratia,
skromní. Nezáviďme holuby na strechách iných, lebo je dosť vysoká šanca,
že miesto toho slávneho vrabca budú mať v rukách akurát nasrané (a aj to
bez prístupu k vode). Ako som písal v úvode, raz za čas sa každý chytí
za hlavu a zamyslí sa nad stavom okolo seba, pred tým sa však ujsť nedá
čo by ste sa ako snažili. Kritizujme teda vlastných a naprávajme svoje
omyly, žiarivé sľuby z cudziny nás pred ničím nezachránia.
A čo som týmto všetkým chcel vlastne povedať? Snáď len, že debilita
hranica nepozná, tá je skutočne svetová. Možno sa pred Vami bude všakovako
skrývať alebo sa pretvarovať, dokonca sa môže hrať na pracovnú morálku
či poriadok, ale aj tak sa jej nevyhnete. Kultúrne rozdiely krajín totiž
nespoznáte len podľa jedla ale aj podľa toho akých kreténov si krajina
pestuje. Variácií je takmer nekonečné množstvo. Vďaka bohu, že u nás syndróm
moci osciluje len okolo policajtov a vojakov, až začnú s rovnakým dôrazom
presadzovať svoje postavenie aj hajzelbáby budete vedieť, že niečo nie
je v poriadku.
P.S. Z tohto článku sa môže zdať, že len na všetko nadávam tak sa spýtate
prečo v tej príšernej krajine teda zostávam keď to tam tak neznášam. Samozrejme,
že aj tu je mnoho pozitívneho za čo sa oplatí bojovať. Keď sa Vám však
bude niekto nabudúce snažiť natlačiť do hlavy aké je všetko nedomáce skvelé
a osvedčené tak je buď idiot alebo klame. Každá praktika má svoje pre a
proti a len to, že má cudzie meno je ešte dobrou nerobí. Tak až Vám bude
niekto núkať „švédsku masáž“ skúste sa najskôr zamyslieť či ju ten prívlastok
spraví lepšou a či vôbec nejaký rozdiel existuje.
21.05.2012 Sojka