Keďže mám rád autá, chcem sa podeliť o svoje pocity z obdobia keď som
jazdil na Mercedese W123/200T, aka Piano Kombi. Nie som technik, postupne
som síce o niektorých veciach získal slušný prehľad, ale aj tak to bude
skôr o feelingu ako o technických dátach.
Moje šoférovanie začínalo na tatkovej Š120, potom na vlastných Š105
( najprv zhnitá vražda r.v. 1978, potom cukrík r.v. 1984 po susedovi invalidovi),
Favorit, služobné VW Vento, Fabia atď....... Mám už skoro 40, takže všetky
wageny tu popisovať nebudem, bolo by dlhé a nudné.
Svojho času mi môj chlebodarca schválil na presúvanie sa po meste za
klientami použite taxíka. Postupne som si vytvoril okruh slušných ľudí
ktorých služby som využíval. Jeden z taxikárov ma vozil na nádhernom tmavozelenom
Piane 300D. Neviem čím to bolo, ale v tom aute bola vždy tak fantastická
atmosféra, pohodlie, komfort, že som si povedal že niečo také musím mať.
To auto malo dušu v základnej výbave. Po dlhom hľadaní som nakoniec našiel
pána ktorý ponúkal na predaj kombíka s benzínovým dvojlitrom, v modrej
metalíze. Keď som k tomu autu prišiel, prestal mi fungovať mozog a vedel
som že to auto musím mať aj keby sa pod krásnym lakom skrývala vrstva novín
pretrených asfaltom.
Našťastie až také zlé to nebolo, bol so mnou kamarát automechanik, ktorý
udržal moju mercedesovú erekciu na uzde. Po úprave ceny vzhľadom k predpokladaným
opravám sme sa nakoniec dohodli, bankovky sa presunuli a ja som sa stal
majiteľom krásneho pianka. Ako som už písal, nie som automechanik a na
denné vŕtanie sa v aute nemám čas. Okrem toho som chcel auto na normálne
používanie a nie na jazdenie po veteránskych zrazoch. Takže moja prvá cesta
viedla do kamarátovej dielne, kde bol medveď podrobený dôkladnému vyšetreniu.
Prvé išli von náplne, deravý chladič, brzdové obloženie ( preventívne
) a rozsypané tlmiče prednej nápravy. Prvé čo ma prekvapilo bolo, že maco
napriek roku výroby 1980 mal kotúče na všetkých kolesách a brzdil výborne,
po výmene obloženia fantasticky, bez tendencie ťahať do strany. Pri niektorých
servisných úkonoch som osobne asistoval a bol som šokovaný, že na 20 ročnom
aute ide KAŽDÁ skrutka a matka povoliť bez asistencie brzdovej kvapaliny,
kladiva, flexky a podobných nástrojov hojne používaných pri opravách predošlých
Š105/120. Keď som po základných opravách sadol za volant a vyšiel z dielne,
nastala nirvána. Z toho dňa si pamätám len to, že som išiel za frajerkou,
posadil ju do auta a vozili sme sa. Len tak, už ani neviem koľko, kam a
dokedy.
Základná vec ktorá ohúrila každého koho som viezol bol vnútorný PRIESTOR.
Neviem či to prichádza vekom ( i keď si ešte starý nepripadám ), ale čím
ďalej tým viac mám odpor k novej konštruktérskej škole, ktorá stavia sedany
s objemom kufra cez 500 litrov na úkor priestoru pre posádku – a je jedno
či je to tak často zatracovaná Oktávka, alebo iné auto. V medveďovi som
sa posadil, nastavil si sklon operadla, výšku sedáku, vzdialenosť od volantu
a nikdy viac som s tým nemanipuloval – nebolo treba. Na rozdiel od oktávky
( seatu, VW atd ), kde na dlhšej ceste každých 50 km zúfalo prestavujem
sedadlo v nádeji že nájdem pre moju ubolenú riť a kríže nejakú menej bolestivú
polohu. Kde asi urobili súdruhovia z NDR chybu?
Moja frajerka ( dnes už manželka ) je neveľkej postavy, takže keď sedela
vpredu vedľa mňa, mohla si úplne vystrieť nohy a pritom za ňou mohol pohodlne
sedieť môj brat, ktorý má skoro 2 metre a 100kg.
Sedadlá – to je ďalšia kapitola. Čo nezvládlo pérovanie, odfiltrovali
sedadlá. To bola ale aj jedna zo slabín piana, pretože priestorovo tvarované
pružiny dosť často vplyvom veku a opotrebovania praskali a potom sa sedenie
stávalo nepohodlným, nakoľko s kusom drôtu zapichnutým do riti sa jazdí
pomerne bolestivo. Keďže som sa mi podarilo časom vymeniť šoférovu zničenú
sedačku za zachovalú aj s integrovanou sklápacou opierkou na ruku, moja
prdel zostala stredoveku ušetrená. Bočné vedenie skoro žiadne, ale na 5
metrovej limuzíne sa zákruty kontrolovaným šmykom idú len málokedy, takže
nechýbalo. Aby som estetike urobil zadosť, dal som prečalúniť všetky sedačky
nanovo do hrubého modrého mančestru ( aby ladili s modrým interiérom ).
Auto bolo asi social edition – žiadna elektrika, klíma, šíber len manuálny,
ale nejak mi to nechýbalo. Keď bolo horúco, stačilo mierne pootvoriť krásne
veľký šíber a tónované sklá s výborne vymyslenou ventiláciou kabíny sa
postarali o ostatné. Vo výbave bolo len servo, v kombinácii s pôvodným
volantom veľkosti Tatry 148 by to ukrútil jedným prstom aj kojenec. Kufor
bol OBROVSKÝ, keď som sklopil zadné sedadlá, vznikla rovná plocha s dĺžkou
2 metre. Tuším som v ňom raz viezol aj celú posteľ. Drobným nedostatkom
bola mierne popraskaná palubná doska na vrchnej strane – vraj u typov s
modrým interiérom sa to stávalo bežne.
Technika bola pomerne jednoduchá, ale konštruktéri pri kreslení evidentne
rozmýšľali a nepoužívali len počítač – vlastne asi vtedy žiadny nemali.
Dvojlitrový 4-valec, podľa papierov 77 KW, šupátkový karburátor Stromberg
– Pierburg, 4-stupňová prevodovka – keď sa pobrala na večný odpočinok,
za 5000 Sk som zohnal 5-kvalt aj s kardanom. Plynové lanko nebolo – namiesto
neho bola sústava pákových prevodov – geniálne. Opravy mi vačšinou robil
kamarát, len keď som potreboval nastaviť karburátor ( treba na to originál
tester ), šiel som do origo servisu MB Wiesenthal v Bratislave. Našiel
som tam staršieho pána, ktorý mi vždy za veľmi príjemný peniaz všetko nastavil,
na oplátku som ho zase ja veľmi nenaháňal a on na mojom aute učil mladých
učňov ako sa kedysi robili a opravovali skutočné autá. Karbec bol háklivý
na čistotu benzínu, raz som bol nútený tankovať na JURKI pumpe a skončilo
to kompletným čistením palivovej sústavy + výmena membrány, takže JURKI
nikdy viac. Spotreba bola adekvátna veľkosti auta, priemer 10 litrov, v
meste si potiahol 12, keď bol rozhasený karbec aj 14. Predsa len 105 koní
na vyše 2 tonový voz nie je veľa a karburátorová verzia mala podľa znalcov
vždy sklon viac žrať. Ideálnym sa javil motor 2,3E s vstrekovaním, ale
tie sa ťažko zháňajú, lebo aj Helmuti v Reichu už pochopili a začali skupovať
zachovalé staré medvede späť. Diesle sú na kombi použiteľné od 300D, ale
tam je už spotreba rovnaká ako u benzínu, dynamika a kultúra chodu však
zaostáva – vlastná skúsenosť..
Špecialitkou bola automatická nivelizácia svetlej výšky na zadnej náprave,
nejak mi to ale časom začalo blbnúť a v servise skonštatovali že hydro
tlmiče vzadu aj riadiace čerpadlo sú po smrti. Také diely na vrakáči nie
sú ( myslím v použiteľnom stave ) a len čerpadlo stálo v Oesterreichu 14000
ATS ( viac ako ma stálo celé auto ), tak mi mechanici vo Wiesenthale poradili
odstavenie a demontáž čerpadla, inštaláciu normálnych tlmičov a nahradenie
pôvodných strún za predné zo Škody 1203. Fungovalo to výborne, struny z
bumbarasky pasovali perfektne a stálo to pár korún.
Maximálku som nikdy neskúšal, raz som šiel podľa tachometra 180 po diaľnici
a ešte to malo rezervu, ale týrať 20 ročné auto sa mi zdá neslušné. Ale
aj v 180 sa auto správalo úplne v pohode, žiadne trasenie, poskakovanie,
vo vnútri sa dalo debatovať bez toho že by sme po sebe museli revať.
Pasívna bezpečnosť vyplývala z veľkosti auta a kvality ocele z ktorej
bolo vyrobené. Aktívna z dobrých bŕzd a riadenia, dostatočne silného motora
a z predpokladu, že šofér pri jazde používa na vyhodnotenie situácie v
cestnej premávke mozog a nie semenníky. Žiadne airbagy, ABS ani BSP.
S medveďom som sa musel chtiac nechtiac rozlúčiť pred pár rokmi, keď
mi taxikár na Fabii nedal prednosť a ja som mu v 50 km rýchlosti urobil
z prednej časti auta fašírku. Medveď bol síce opraviteľný, okrem prerazeného
chladiča, svetiel a bežnej plecháriny sa autu nič vážne nestalo, ale na
kvalitnú opravu som už nemal čas, energiu ani prachy ( deti, robota, hypotéka
atd ) a tak som auto predal. Keď som preberal bankovky od kupujúceho, cítil
som sa ako Judáš keď preberal 30 strieborných, ale inak sa nedalo.
Odvtedy som šoféroval kadečo, od Fabie až po Audi A6, ale pocit ako
v piane som už nikde nenašiel. Preto v posledne dobe uvažujem, že by som
si zase nejakého macka zohnal, ale viem že to bude ťažké, lebo rovnako
rozmýšľa už aj veľa domorodcov v Reichu a zachovalých kusov je stále menej.
Tú A6 som spomenul preto, aby bolo bolo každému jasné že, mi je jasné
že MB W123 je predchodca E Klasse a v čase keď piano opúšťalo fabriku to
nebolo ani lacné, ani ľudové auto. Neporovnávam Š 105 a Mercedes. Chcel
som celým článkom len povedať že staré autá mali svoju charizmu, ktorá
sa postupnou digitalizáciou a zavádzaním nových technológií niekam vytratila.
Nehovorím že je to chyba, keby technológie nenapredovali, nebol by ani
tento web. Len mám pocit že už je toho zbytočne veľa a oberá to ľudí o
slobodu a zmysel pre zodpovednosť. A je mi za tým trochu smutno.
24.01.2007 Medvedisko