Pred nejakým časom sa mi naskytol úplne voľný víkend a keďže som
príšerne lenivý človek rozhodol som sa ísť cestou najmenšieho odporu a
proste si voľný čas vyplniť sledovaním nejakej televíznej produkcie. Pod
ruky sa mi takto dostal ocenený seriál z produkcie HBO – The wire.
Seriál samotný sa odohráva v meste Baltimore. Ten je, ako inak, prehnitý
korupciou a drogami a partia policajtov sa snaží nastoliť poriadok. Nie
je to však Baltimore ani jeho drogový problém na čo by sa dnes rád pozrel.
Tento trochu netradičný úvod som si vybral pretože ma veľmi zaujala myšlienka
jednej z hlavných postáv. Jedná sa o čierneho obchodníka s drogami, ktorý
sám seba rád tituluje ako „Proposition Joe“.
Proposition Joe nemá vyštudovanú ekonómiu ani manažment. Dokonca si
nemyslím, že by poriadne ukončil strednú školu. Jeho biznis je založený
na jednoduchom avšak účinnom princípe, ktorý v seriáli rád opakuje: „Buy
for one, sell for two.“ (Kúp za korunu, predaj za dve.) Možno si poviete,
že tento obchodný model nie je žiadna pokroková myšlienka a každý kto má
v hlave aspoň polovicu mozgu si uvedomuje, že to je jediný spôsob akým
sa dopracovať k profitu. Realita sa však môže od filmového plátna často
líšiť....
Upusťme však od drog, predmetom môjho dnešného článku bude iný obchodovateľný
artikel – elektrická energia. Energetická otázka Európskej únie (a samozrejme
aj zvyšku sveta) je nepochybne široká. Dá sa však na ňu aplikovať jednoduché
pravidlo: Vyrob za korunku a predaj za dve. S týmto jednoduchým princípom
by bolo spokojných určite mnoho ľudí. Problém však nastáva ak do celej
veci vstúpi ekologická lobby. Tá je extrémne silná hlavne v najpokrokovejšej
európskej krajine – Nemecku. To v súčasnej dobe prechádza energetickou
revolúciou, radi by totiž všetku svoju energiu vyrábali z obnoviteľných
zdrojov. A rozhodne nezostali iba pri slovách. V minulom roku spustili
dve najväčšie fotovoltaické elektrárne (Neuhardenberg a Templin). Tým sa
dostali na celkový počet 17 svetelných elektrární, z čoho 12 je väčších
ako tie najsilnejšie, ktoré máme v ČR. Týmto odvážnym krokom sa snažia
vyrovnať úbytok energie spôsobený odstavením jadrových elektrární. Na papieri
to síce vyzerá krásne, v realite to už také skvelé nie je. Svetelné elektrárne
narážajú v reálnej prevádzke na celú sériu problémov:
1. Nedostatok svetla – ak chcete mať stále dosť energie musí byť Vaša
elektráreň dosť silná aby všetko zvládala aj za tých najhorších svetelných
podmienok. Z toho vyplýva, že musí byť silne predimenzovaná.
2. Dostatok svetla – Ak máte predimenzovanú elektráreň tak máte na
krku problém za slnečných dní. Výroba vysoko prevyšuje spotrebu, cena energie
drasticky padá, elektrická sieť je preťažená a hrozí jej poškodenie. Aby
sa tomuto fenoménu predišlo treba vypínať celé bloky elektrární pretože
množstvo vyrobenej energie jednoducho nie je kam uskladniť.
3. Podobnosť počasia v regióne – keď je slnečno v Nemecku tak je s
veľkou pravdepodobnosťou slnečno aj všade naokolo – nemáte komu prebytok
elektriny predať (a to ani výrazne pod cenu), lebo všetci dookola v tej
chvíli čelia rovnakým problémom.
4. Cena – Obnoviteľné zdroje treba pre ich neefektivitu dotovať. (A
navyše čím viac takejto energie vyrobíte tým viac treba dotovať. Dostanete
tak nepriamu úmeru medzi množstvom vyrobenej energie a jej cenou.) A tie
peniaze nezaplatí nikto iný ako občania. Bežný Hans a Uwe si tak zaplatia
za kWh energie takmer dvakrát viac ako bežný Pierre a Antoine, ale čo by
jeden pre dobro našej planéty nespravil, však.
A týchto pár bodov nás pomaly privádza k obchodnému modelu s ekologickou
elektrinou. Obrovské výkyvy v jej výrobe totiž treba nejako vyrovnávať
a to sa dá jedine stabilnými a regulovateľnými zdrojmi. Ideálne na uschovanie
prebytočnej elektriny sú napríklad prečerpávacie vodné elektrárne. Tie
sú veľkou doménou severských zemí, ktoré si kupujú solárnu elektrinu od
Nemecka a Dánska v čase jej extrémneho prebytku a to prakticky zadarmo.
Obe krajiny sa jej totiž potrebujú zbaviť aby nedošlo k poškodeniu ich
infraštruktúry. No a až slniečko zapadne a fotovoltaika prestane stíhať
tak vyššie spomenutí začnú kupovať nazad svoju vlastnú energiu za niekoľkonásobne
vyššiu cenu. Pamätáte si na môj úvod a „Kúp za korunu, predaj za dve“?
Človek by čakal, že jedna z najvyspelejších ekonomík sveta bude tento princíp
chápať. Očakávania a realita však nie sú vždy to isté... Riešenie problému
fluktuácie výroby elektriny však neostal len pri tomto netradičnom obchodnom
modeli. Základnú sapotrebu pokryť treba a vzhľadom na to, že ríšska kancelárka
má strach z tsunami a po Fukušime zavreli atómové elektrárne museli vystavať
kopu nových - uhoľných. Tých postavili v rokoch 2012-2013 viac než kedykoľvek
predchádzajúcich 20-tich rokoch. Získali tak 5300 megawattov energie a
produkcia skleníkových plynov za zvýšila o 1,6%. Nezostáva mi nič iné ako
im k tomuto výkonu pogratulovať (informácie a čísla od agentúry bloomerang).
A čo by sa s tým všetkým dalo spraviť v Česku? Keby malo Česko lepšie
prírodné podmienky na stavbu vodných elektrární nebolo by v tejto chvíli
nič rozumnejšie ako začať stavať vodné elektrárne a profitovať z hlúposti
svojich susedov. To bohužiaľ nepôjde takže základnú energetickú spotrebu
bude nutné pokryť inak. Obnoviteľné zdroje by zrejme neboli veľmi múdrym
rozhodnutím (viď. bod 3). Takže ostáva uhlie/plyn a jadro. Klasické tepelné
elektrárne sú naozaj neekologické a navyše v ČR nie je dostatočná zásoba
lacných fosílnych palív. Najrozumnejšou voľbou teda zostáva jadro, ktoré
neznečisťuje prírodu a má dostatočný výkon aby v čase zlých poveternostných
podmienok potiahlo krajinu (navyše je to stabilný zdroj, na ktorý sa dá
spoľahnúť). Pri nedostatku energie sa navyše stále dajú vykupovať nemecké
prebytky za rozumný peniaz.
Článok je len parafrázou iných článkov Vladimíra Wagnera z ústavu jadrovej
fyziky ČR. Všetok kredit patrí jemu.
15.12.2013 Sojka