Priznávam hneď úvodom, že nepatrím k najmladšej generácii. Ale zaradenie
ku generácii, ktorá má už všetko za sebou, to by ma tiež urazilo.
Povedzme,
že patrím medzi tých, ktorí by mali byť v najproduktívnejšom veku, ktorí
vyštudovali ešte za totáča, užili si nejaké tie roky práce za vedenia nášho
proletariátu, odborárských akcií, zatracovania západného konzumného spôsobu
života.....a kdejakých s tou dobou spojených „slastí“.
Nežná ma zastihla vo veku 27 rokov na exkurzii po krásach našich fabrík
v rámci postgraduálneho štúdia. A tak som bol účastníkom mítingov v Brne,
Prahe a každom námestí obce, či mesta, ktorým zrovna náš minibus prechádzal.
No ale nie o tom sa tu chcem rozpísať. Tento úvod mal znamenať len toľko,
že v tomto čase nás ovládla eufória z toho, čo nás čaká a vďaka za to,
že nás to zastihlo v takomto „mladom veku“ a teda máme všetko to, o čom
snívali naši rodičia, pred sebou.
Považoval som sa, a stále sa považujem, za pravicovo zmýšľajúceho človeka,
ktorému už vtedy bolo jasné, že hneď na druhý deň nebudeme všetci bohatí,
voziť sa v meďákoch, proste sa mať ako prasce v žite. Že budeme hold musieť
nejaký čas pracovať a s pomocou našich dobrých a múdrych politikov a nezištnej
pomoci od západných priateľov, pomalými, ale stále sa zväčšujúcimi krokmi,
smerovať k blahobytu trhového hospodárstva.
Prdlajz. To, čo nasledovalo potom a pokračuje neustále, to snáď nepovažoval
za možné ani ten najväčší pesimista. Rozpisovať sa nie je treba.
Ale ako som už raz spomenul, nie o tom som chcel, to možno niekedy inokedy.
Mám priateľku, ktorú s čistým svedomím volám workoholik. Lebo je. Pracuje
vo firme, ktorú vlastnia naši západný susedia a nemám na mysli bývalých
občanov spoločného štátu. Pretože je tiež vekom niekde, kde ja, tak je
samozrejme neustále pod tlakom možnej výpovede, pretože taká firma si zakladá
na image, ktoré postaršie dámy silne narušujú. No, ale ju práca baví a
zamestnávateľ zatiaľ „toleruje“, pretože kto by nechcel zamestnanca, ktorý
robí dvojnásobok a berie plat za jedného? Lenže ouhej, nik nedokáže donekonečna
ťahať dvanásť až štrnásť hodín denne, soboty, nedele, popri tom študovať
a samozrejme venovať sa ešte svojej rodine, mne. A tak nastali zdravotné
problémy.
Tuším, že som konečne dospel k meritu veci.
Nasledovali návštevy lekárov, vyšetrenia, prehliadky....štyri mesiace
ubehli ani sme nepostrehli. Systém, kde každý lekár sídli v inej časti
mesta, obýva inú nemocnicu, doprava je v katastrofálnom stave, tak ani
nie ste schopní to absolvovať, za aktívneho prispenia lekárov, ktorí stratia
výsledky a vy niekde musíte znova, rýchlejšie. Lenže to nevysvetlíte telu.
A tak kolabuje.
Tak beriete svoju babenku do auta (v snahe šetriť vozidlo rýchlej pomoci,
veď v tomto okamžiku ho môže potrebovať niekto viac) a uháňate do najbližšej
nemocnice. Prvé odhalenie, že ste trafili tú správnu a ona tam patrí (lebo
ak nie, ťahaj inde!!) trošku ukľudní, výdych...už je v starostlivosti odborníkov,
máme najhoršie za sebou.
Ale kde, občan bláznivý, kde to žiješ (tam je Mattoni???) opomenul si,
resp. jej telo, že je piatok!!! V piatok sa do nemocnice neprijíma, lebo
cez víkend sa nerobia žiadne vyšetrenia(?????) a tak choďte domov a dostavte
sa v pondelok!!!!????? Červená handra pred unaveným a vystrašeným býkom.
Len dva prsty mojej babenky v mojom nose a silný ťah k dverám a ubezpečenie,
že už sa cíti lepšie a do pondelka to vydrží, umožnili personálu sa pomaly
vytratiť z arény. Ideme domov.
Lenže čas neberie ohľad a tak po ďalšom kolapse v sobotu večer štartujeme
auto a za chvíľku už sa dobíjame do prijímacej kancelárie. Pri pohľade,
že na stoličke sedí tá istá doktorka, som bol takticky vystrčený do vzdialenosti,
z ktorej je útok nemožný. Po asi pätnástich minútach ma babenka informovala
o stave trvalom. Prísť má v pondelok!!!!!
Pocit bezmocnosti sa mieša s predstavou päste drviacej tú nezaujatú
tvár, všetko okolo sa zafarbuje do červena. Opäť zaberá len brzda v osobe
najbližšej srdcu.
Nedeľa prebieha v pohode až do večerných hodín...odmietam navštíviť
nemocnicu, dorážame k najbližšej pohotovosti v nádeji, že teraz už sa niečo
zmení. Cha, už ste zobudili lekára, ktorý slastne oddychuje a vy si ho
dovolíte budiť s takou malichernosťou? Nejaká infúzia, ja vystrčený mimo
a ideme podriemavať ďalej (až potom som sa dozvedel, že z tej infúzie dostala
kŕče do končatín a jednu chvíľku nemohla dobre dýchať. Lenže pri nej nikto.
Vedela, prečo mi to oznámila až niekoľko blokov odtiaľ). Čakám, že bude
nasledovať hospitalizácia. Ale občan, čo si nepamätáš, veď je nedeľa!!!!
Okrem toho treba vyštartovať, ráno nastupujem do práce. O 330 km ďalej,
pretože je moderná doba a tak ja pracujem pri Prahe, ona zostáva v Bratislave.
Známy sľúbil, že ráno ju do nemocnice zavezie.
Po esemeske, že už má pridelenú posteľ, je hospitalizovaná, predsa len
nastupuje pocit kľudu a nádeje, že všetko zlé máme za sebou. Že teraz sa
na choré telo vrhne skupina špecialistov, preveria, prezrú, otestujú...nasadia
liečbu, postupne vyliečia.
Prvé dva dni prebiehali bežné vyšetrenia, ktoré robia každému, koho
tam dostanú. Výsledky nič nepriniesli a tak mladá lekárka, nejakého pol
roka po ukončení fakulty, vypísala, tak ako si to naštudovala v škole a
následnej praxi, ďalšie vyšetrenia, ktoré mali nájsť príčinu ťažkostí.
Lenže ouha, blíži sa koniec roka, dochádzajú financie a tak milý primár
oddelenia dve tretiny vyšetrení vyškrtal. Ten zbytok vyšetrení nepreukázal
nič. Pomaly sme sa prehupli do štvrtka a tu telefonát, že ju chcú prepustiť
domov, lebo nič nenašli, resp. predpokladajú, že sa jedná o psychický problém
a tak k nej zavolali psychiatra, ktorý naordinoval medicínu, ktorá po aplikácii
spôsobovala silné bolesti hlavy, pocit pálenia v hlave. Opäť vypomohla
mladá lekárka, ktorá znížila predpísanú dávku a známy, ktorí po telefonáte
nabehol do nemocnice a po vyhrážke, že ich povyhadzuje z okna, donútil
pána primára, aby prepustenie odložil a nariadil ďalšie vyšetrenie. To
už som samozrejme nabehol do peňažného ústavu, trošku odľahčil konto a
s predstavou, že idem podporiť naše bezplatné zdravotníctvo, sadol do auta
a poďme ho do veľkej dediny na Dunaji.
Piatok som strávil pri automate na kávu, kde každým kelímkom stúpal
tep a blížil sa ku kritickej hranici. Po siedmych hodinách čakania na pani
doktorku z neurológie, ktorá mala urobiť posledné vyšetrenie, už som mal
takú dávku kofeínu v krvi, že som mal pocit, že sa vznášam a všetko okolo
sa mi vlastne len zdá. Výsledok vyšetrenia je v krátkosti asi takýto (laicky
povedané, lebo tým ich kydom veru nerozumiem): Jedna časť mozgu je zrejme
preťažená a tak vysiela signály, ktoré spôsobujú kŕče končatín a z toho
dostáva strach, ktorý sa až mení na paniku a tá spôsobuje tie následné
stavy, ktoré končia niekedy až kolapsom a odpadnutím. No, z takého vysvetlenia
sa človek stane cvokom, aj keď nie je. Doporučená hospitalizácia na odbornom
oddelení inej nemocnice a liečenie treba započať hneď, bezodkladne. Opäť
snaha mladej lekárky zariadiť prevoz a umiestnenie. Lenže drahá pani lekárka,
zabudla ste????? Je piatok!!!
Tak nakoniec odchádzame z dávkou liekov a papierom, ktorý má umožniť
v prípade komplikácií počas víkendu, okamžitú hospitalizáciu. Po skúsenostiach
z víkendu predchádzajúceho, vieme, že to ani skúšať nebudeme. Po užití
predpísaných liekov sa nedostavuje pocit úľavy, ale opakované bolenie hlavy,
ťažkosti. Na moje dobre mienené doporučenie, nech sa to snaží vydržať,
že tak majú tie lieky asi pôsobiť, dostávam otázku, či by som strčil ruku
do zásuvky potom, čo som ju tam už raz vopchal a tak lieky hádžem do koša.
Víkend sme ako tak prekonali a v nedeľu docestovala dcéra, ktorá bude najmenej
týždeň a tak pomôže, kde bude môcť, pretože ja opäť musím vyraziť do práce.
Keďže vyšetrenia odhalili ešte jednu vec a síce nejaký nedobrý útvar
v brušnej dutine, ktorý na doporučenie tiež musí čo najskôr von, už nechceme
nič nechať na náhode a po niekoľkých telefonátoch sa dostávame na doktora,
ktorý je ochotný sa problémom zaoberať, samozrejme za prispenia určitým
množstvom ceniny distribuovanej našou Národnou.
Čo bude nasledovať, neviem. Stále verím, že sa všetko na dobré obráti.
Iné si ani nepripúšťam.
A tak sa zamýšľam nad spoločnosťou, štátom, ktorého som členom. Máme
zdravotnú starostlivosť a školstvo zadarmo, sociálnu záchytnú sieť a kde
aké veci, ktoré sú nám dennodenne neustále opakované podľa zásady, že opakovaná
lož sa časom stáva pravdou???
Veď rozum v hlave vraví, že nič nie je zadarmo!. Ide ma roztrhnúť zo
všetkých tých reklám, kde si máte kúpiť dva litre a pol litra dostanete
zdarma, kúpiť desať kilové balenie, ale zaplatíte len za deväť, objednať
jeden výrobok a k nemu dostanete sadu čohosi úplne zdarma....
Nechcem mať nič zadarmo. Chcem si za všetko zaplatiť, mať možnosť si
prácou na tieto platby zarobiť a žiť v spoločnosti, kde všetci majú rovnaké
práva. A chcem za svoje peniaze službu, ktorú som si zaplatil. Napríklad
doktora, ktorý keď za ním prídem, tak sa mi bude venovať so všetkou vážnosťou,
ako človeku, ktorý mu doniesol peniaze. Nie aby som bol pre neho bod, za
ktorý od poisťovne dostane určitý obnos a teda jeho jediným záujmom je
denne získať určitý, dopredu spočítaný počet bodov, aby mal svoj blahobyt.
Chcem, aby ožratý poslanec, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, bol rovnako
postihnutý ako iný člen spoločnosti a nebol schovaný za imunitou, ktorá
by vôbec nemala chrániť pred takýmto druhom priestupku. Chcem, aby tu bolo
politické ovzdušie, kde sa všetko robí pre blaho väčšiny, nie pre pár vyvolených,
ktorých nenažranosť a beztrestnosť každým dňom rastie, chcem...... koho
vlastne zaujíma, čo chcem? Koho zaujíma v tejto spoločnosti, čo chce pravidelný
platiteľ všetkých možných daní, ktorý ešte ani jeden deň nebol nezamestnaný,
ktorý ani nemôže byť s osobou, na ktorej mu záleží, pretože ho trh práce
zahnal od nej ďaleko...koho zaujíma človek????
A tak sa pýtam Vás, pán minister zdravotníctva, drahý pán Zajac, Vás
pán predseda vlády, drahý pán Dzurinda, Vás.....Vás všetkých páni ministri,
politici, čo s tým budete robiť? Kedy už budete mať dosť a začnete sa venovať
veciam, ktoré sľubujete pred každými voľbami? Alebo sa pýtam: Kedy Vás
konečne zoberie čert!!!?
A teba národe slovenský sa pýtam, dokedy sa necháš klamať, ponižovať
a okrádať? Kde sa podela tvoja hrdosť, úcta k sebe samému a bojový duch,
ktorý nechýbal tvojim predkom? Spomeň na báseň Sama Chalúpku, Mor ho:
A ty mor ho, hoj mor ho detvô môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu,
a čo i tam dušu dáš v tom boli divokom,
mor ty len a voľ nebyť, ako byť otrokom!
06.12.2005 mirco