Drbátko na hlavu. Pomôcka na masáž hlavy. Poznáte to? Vyzerá to čudne.
Ako taký pavúk s rukoväťou. Ľudia, ktorí to vlastnia vyzerajú čudne. Až
kým si to nevyskúšate. Orgazmus na hlave. Neopísateľný pocit. Presne ten
pocit som očakával od jazdy v tomto aute. Rolls-Royce.
Olymp automobilovej
produkcie. Svet je rozdelený a všetko má svoje mantinely. Každý superhrdina
má svojho zloducha a každá vec má svoj opak. Anorexia/obezita, čierna farba/biela
farba, ZAZ Tavria/Rolls-Royce.
Pred časom sa mi naskytla možnosť na jednom sa previezť. Ponuka, ktorá
sa neodmieta. Nahladko oholený, s vyleštenými topánkami a v najlepšej košeli
som sa okolo obedu dostavil a čakal, čo sa bude diať. Vodič mi otvoril
dvere. Tie sa otvárajú do protismeru. Tzv. suicide doors. Myslím samozrejme
zadné. Pretože presne cez tie som sa chystal nastúpiť a zaujať jediné miesto,
na ktorom sa v Rollse sedieť má. Vpravo a vzadu. Na zatvorenie dverí je
gombík, aby sa nešpinili ruky. ,,Momentálne to nejak nefunguje.” BUM. Samozrejme
dvere nespravili žiadne “BUM”, to len na vykreslenie situácie. Len sa priblížili
ku karosérii a zrazu som prestal registrovať vonkajší svet. Sedím vnútri
a pozerám sa. Auto nie je nové. Jazdí po meste a často strieda pasažierov.
Gombíky sú už viditeľne vyšúchané a na sedačkách tiež badať časté nastupovanie
a vystupovanie. Počkal som 20 minút, kým vodič obišiel auto. Čas som si
okrem obzerania krátil podupkávaním nohami po koberčeku vyrobenom z kučeravých
vlasoch malých černoškov. Alebo z takého niečoho, neviem. Najradšej by
som vyzul svoje čerstvo naleštené topánky aby som si ten pocit mohol vychutnať
naboso. Pocit z drbátka na hlavu som cítil na svojich nohách a po prvotnom
zmiešanom pocite z nefungujúcecho automatického zatvárania a použitom interiéry
sa mi dvihli kútiky. Presne takto to predsa malo byť. Ako som si tak podupkával
stihol som zhodnotiť aj pozadie Spirit of Ecstasy, ktorú vidno aj tu odzadu.
Môže byť. Než sa začalo zvečerievať, chauffeur prešiel od pravých zadných
dverí k ľavým predným a sadol si za volant. Po krátkej ukážke chladničky
a LCD obrazovky na sledovanie filmov naštartoval. Aspoň tak som bol informovaný,
keďže odzadu som len zľahka počul štartér a potom nič. Dvanásťvalec. Zamat.
Na Phantome sa prevodovka ovláda kutáčom, presne tak ako to je správne.
Nič iné, ako radenie pod volantom si pri tomto aute ani neviem predstaviť.
Poznáte ten pocit. Sedíte vo vlaku, pozeráte z okna, vedľa vás je ďalší
vlak. Keď sa začne hýbať nemáte tušenia či sa hýbe on alebo vy. Presne
tak sa rozbieha Rolls. Jemne a nenápadne, nič vulgárne. Žiaden hluk, žiadne
ruchy iba plavná jazda. Presne ako v mojich predstavách. Drbátko na hlavu
práve masírovalo moje pozadie a chrbát a ja som bol spokojný. Zhruba 20
metrov odo mňa som začul: ,,Budúci týždeň ide do servisu, už má vybité
čapy”. ,,Ale prosím ťa. Ja som vyrástol na death metale”, pomyslel som
si. Čakal som, že sa táto vada bude prejavovať krátkym “Sorry” na obrazovke
predo mnou po každom prejdení nerovnosti, ktorú si vlastne ani nevšimnem..
Je krásny letný deň, veziem sa v Rollse, kvalitná muzika masíruje moje
uši a život je fajn. Túto chvíľu nemôže nič narušiť. Blížili sme sa k ceste,
kade veľmi nerád jazdím. Cesta na jednotku. Vyššiu rýchlosť by som neradil.
Ak by som nechcel stratiť plomby. Teraz ale ideme v Rollse, tachometer
ukazuje 50 a ukazovateľ rezervy výkonu nejakých 90%. V Rollse totiž nie
je otáčkomer ale toto, lebo otáčkomer má každý a my sme v Rollse. Tešil
som sa ako preplávame roletami na ceste a ja o ničom nebudem vedieť. Nič
nemohlo byť ďalej od pravdy. Blížili sme sa k prvému hrbolu a ja som netušil,
že moje sny a predstavy sa zrútia. DRB-DRB-DRB. Divné zvuky z palubovky
a buchot všade naokolo. Zrazu som omladol o dobrých 20 rokov a spomenul
si na Kuka. Kuko bol televízna postavička, ktorú som miloval. Každú nedeľu
ráno som ho sledoval a bol super. Už neviem prečo ale mal som vtedy štyri
roky a všetko bolo super. Okrem špenátu, a povinného poobedňajšieho spánku.
Tiež som jedného dňa dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. Deň otvorených
dverí v STV. Rodičia ma vzali a ja som sa tešil na Kuka. Je to predsa môj
kamoš z telky a každú nedeľu ma učí super veci. A teraz ho uvidím naživo.
Tak aj bolo. Kuka som stretol ale nebol to žiaden kamoš. Bola to mŕtva
handrová bábika, ktorú ovládal nejaký smrad. Toho ale v telke nebolo vidno.
Kukov hlas bol nadabovaný a púšťaný z reprákov. Presne vtedy skončilo moje
detstvo a pochopil som, že veci nie sú tak, ako v mojich predstavách. Po
pár rokoch som na to zabudol a namiesto Kuka som mal nové idoly. Jedným
z nich bol aj Rolls. Aj tento sen sa rozplynul. Ja viem, nejaký Jožko si
povedal “to ešte vydrží” a servis pretiahol o pár mesiacov. Ale ja som
nesedel vo Favorite ale v aute za 300 000 EUR, čo je asi 8 000 000 Tschechische
Krone. Preto som očakával, že ak sa nejaká súčiastka blíži ku koncu svojej
životnosti, na obrazovke sa objaví “I'm terribly sorry”, auto zastaví na
kraji cesty, priletí helikoptéra s polonahou Emmou Watson, ktorá ma ponúkne
pohárom kvalitného vína, bude sa smiať na mojich vtipoch a odletíme na
jazero vedľa môjho letného sídla. To sa ale nestalo. Ja viem, ak by niekto
nezanedbal servis, tento článok by končil úplne inak. Ale keďže to bola
pravdepodobne moja jediná jazda v Rollse za celý život, zanechalo to vo
mne trpkú príchuť a vytriezvenie.
Aj Rolls je auto ako každé iné. Síce o niečo väčšie, tichšie, s černoškami
pod nohami a o dosť drahšie, ale stále normálne auto na štyroch kolesách.
Škoda.
16.02.2014 David Backhand