Egoistický kapitalista, obvykle vybavený cylindrom a cigarou, si bezohľadne
privlastňuje na úkor vyhladovaných pracujúcich väčší diel bohatstva, než
by to bolo možné v 'spravodlivejšej' spoločnosti. Ukážeme, že skutočnosť
je viacmenej presne opačná.
Je nehynúcim úspechom socialistickej propagandy, že pod pojmom 'kapitalizmus'
má väčšina verejnosti definitívne zafixovaný systém prospievajúci kapitalistom
a škodiaci pracujúcim. Egoistický kapitalista, obvykle vybavený cylindrom
a cigarou, si bezohľadne privlastňuje na úkor vyhladovaných pracujúcich
väčší diel bohatstva, než by to bolo možné v 'spravodlivejšej' spoločnosti.
Ukážeme, že skutočnosť je viacmenej presne opačná. Pozrime sa na graf.
zdroj: Clark (2010) The Macroeconomic Aggregates for England,
1209-2008 [pdf]
Ukazuje vývoj pomeru miezd k celkovému produktu (HDP) v Británii od
stredoveku do súčasnosti. Doplnok k HDP tvoria výnosy kapitálu (HDP = mzdy
+ kapitálové výnosy). Graf ukazuje skutočnosť, ktorá by asi Marxa a nasledovníkov
veľmi prekvapila a ktorá ich teórie úplne vyvracia. V dobách 'divokého,
neregulovaného' kapitalizmu 19. storočia rástla nielen ekonomika ako celok,
ale rástol aj podiel, ktorý z tohto koláča získali ľudia pracujúci za mzdu
a klesal podiel, ktorý získavali vlastníci kapitálu. Kapitalizmus prospel
pracujúcim relatívne viac než kapitalistom. Paradoxne, v 2. polovici 20
storočia s jeho sociálnym štátom a prerozdeľovaním údajne v záujme pracujúcich
sa podiel príjemcov miezd znížil. Kto by to povedal ?
Vysvetlenie
Možné vysvetlenie je pomerne prosté. Zamyslime sa nad tým, ako prebieha
ekonomická spolupráca. Konečný produkt vzniká spoluprácou kapitálových
vlastníkov, t.j. ľudí poskytujúcich kapitál (nástroje, stroje, suroviny
a pod.) a ľudí poskytujúcich prácu s týmito nástrojmi. Ich dohoda o podieloch
na vyrobenom produkte je obojstranne dobrovoľná a riadi sa zákonom ponuky
a dopytu. Čím vzácnejšie a ťažšie nahraditeľné je to, čím každý prispieva,
tým väčší podiel na produkte si pre seba dotyčný môže vyjednať. Ak je pracovníkov
málo a kapitálu mnoho, môže pracovník úspešne požadovať vysokú mzdu, t.j.
vyšší podiel na produkte. Ak je naopak pracovníkov mnoho a kapitál je vzácny,
podmienky si určuje skôr kapitalista, mzdy pracovníkov klesajú a zisk kapitalistu
rastie. To naznačuje, že pomer výšky miezd k HDP bude tým väčší, čím väčší
je relatívny dostatok kapitálu.
Teraz je jasné, prečo podiel miezd začal rásť práve v dobe kapitalizmu.
Kapitalizmus je politický systém chrániaci súkromné vlastníctvo. Umožňuje
postupné hromadenie kapitálu, keďže vlastník sa nemusí obávať vyvlastnenia
štátnou mocou, typického pre feudálne, socialistické či iné despotické
spoločnosti. Množstvo dostupného kapitálu v pomere k množstvu pracovníkov
rastie, vzácnosť kapitálu klesá, vzácnosť práce relatívne rastie a výhody
sa presúvajú na stranu príjemcov miezd. Tí profitujú dvojnásobne. Jednak
vďaka lepšej kapitálovej vybavenosti (napr. efektívnejším strojom) rastie
produktivita práce, vyrobí sa viac tovarov a ľudia teda môžu aj viac spotrebovať;
nadôvažok ale z týchto výrobkov získavajú postupne relatívne väčší podiel
než kapitáloví vlastníci.
Uvedený sociálno-kapitalistický trend sa zvrátil, ako vidíme, v druhej
polovici 20. storočia, keď sa k moci dostali ochrancovia pracujúcich, labouristi,
a začali spolu s konvertovanými konzervatívcami vo väčšom rozsahu sabotovať
fungovanie trhu. Medzi ich protitrhové opatrenia patrili napr. znárodňovanie,
prerozdeľovanie, progresívne dane, cenové regulácie, štátom vynucované
monopoly, všemožné regulácie a inflácia. Bez toho aby sme účinky týchto
opatrení rozoberali do detailov, ich spoločným menovateľom bolo narušenie
funkcie trhu, ktoré musí nevyhnutne viesť k nižšiemu množstvu správne investovaného
kapitálu, než aké by existovalo v podmienkach voľného trhu. Kapitál sa
stáva vzácnejším a jeho majitelia v porovnaní s pracujúcimi relatívne profitujú.
Protitrhové opatrenia, ktoré mali pracujúcim prospieť im nakoniec uškodili,
ako to už pri dobre mienených snahách vylepšiť trh často býva *). Pikantériou
na záver je fakt, źe domnelé víťazstvo antisociálneho 'neoliberalizmu'
koncom 20. storočia zrejme tento trend zrejme opäť zmenilo v prospech pracujúcich.
Vyššie uvedené si vyžaduje niekoľko spresňujúcich poznámok. Ničenie
trhu vládou neprospelo kapitalistom ako celku. Poškodení boli všetci, pracujúci
aj kapitalisti, z ktorých mnohí boli privedení na mizinu. Len niektorí
kapitalisti, ktorí mali či už šťastie alebo konexie na správnych súdruhov
relatívne profitovali na úkor ostatných vďaka relatívnemu nedostatku kapitálu,
ktorý vládne zásahy vyvolali a ktorý nutne zvýšil jeho výnosy bez ohľadu
na celkovo protitrhovú politiku vlády. Zákon ponuky a dopytu je železný
ekonomický zákon, ktorého platnosť nedokázali zrušiť ani ľudoví komisári
a v nejakej podobe sa prejaví aj v tej najregulovanejšej ekonomike. Ak
regulácia vyvolá nedostatok dôležitej komodity A, ľudia, ktorí ju potrebujú,
sú ochotní ponúknuť zvýšenú protihodnotu pre tých, ktorí sú schopní komoditu
A poskytnúť. Celkový príjem týchto poskytovateľov je obvykle väčší, keď
danej komodity dodajú menej za vyššiu cenu, než keby jej dodali viac za
hypotetickú trhovú cenu (je to presne rovnaké správanie aké má monopol).
Nedostatok preto zvyšuje ich podiel na celkovom bohatstve spoločnosti.
Napr. mäsiari v reálnom socializme boli neúmerne bohatí nie napriek nedostatku
mäsa, ale práve vďaka tomuto nedostatku, lebo ten zvýšil ceny mäsa. Domnievame
sa, že rovnaké dôvody má aj rast profitu kapitalistov (t.j. pokles v nášom
grafe). Nedostatkové mäso tu jednoducho nahrádza (relatívne) nedostatkový
kapitál.
Záverom možno povedať, že akokoľvek sa protitrhové opatrenia krátkodobo
javia ako zväčšenie výhod pracujúcich na úkor kapitalistov, skutočnosť
je presne opačná. Najviac výhod prináša pracujúcim práve voľný trh.
Poznámka:
* Možná námietka, že odborárske privilégiá labouristických chránencov
predsa museli výhody kapitalistov zvrátiť je chybná. Zvyšovanie miezd odbormi
nepoškodzuje priamo vlastníkov kapitálu, ale spotrebiteľa, ktorý ich musí
zaplatiť vo vyšších cenách výrobkov. Reálna mzda takéhoto v odboroch neorganizovaného
spotrebiteľa klesá, kým mzda odborovo organizovaných pracovníkov rastie
na jeho úkor, nie na úkor kapitalistu. To samo osebe kapitalistovi neuškodí
a pomer miezd k HDP nezvýši. Kapitalista je poškodený až keď spotrebiteľ
definitívne odmietne kupovať predražené výrobky a podnik krachuje. Zničenie
jeho kapitálu ochudobní všetkých, relatívna sila kapitálu tých kapitalistov,
ktorí prežili sa však zväčši a z menšieho koláča sú schopní získať viac.
Marxisticky povedané, túto formu triedneho boja nutne vyhrávajú kapitalisti,
aj keď za cenu ťažkých strát.
www.mises.cz - autorem je Peter
Weisenpacher.
Článek vyšel též na fivemisons.blogspot.com.